Falstaff
Verdiho posledná opera Falstaff (1893) je geniálnym zhrnutím životných skúseností a názorov osemdesiatročného skladateľa, a zároveň vrcholným plodom jeho hudobnodramatického majstrovstva. S predlohou, ktorou sa stala Shakespearova komédia Veselé paničky z Windsoru a ktorú do podoby operného libreta spracoval básnik a skladateľ Arrigo Boito, sa Verdi doslova pohrával, pričom už len veľmi málo rešpektoval ustálené operné formy 19. storočia, ktoré boli aj pre neho v jeho dovtedajšej tvorbe záväzné. Výsledkom je iskrivá komédia, plná veselých výjavov, prekvapivých zvratov, a najmä nesmierne pôvabnej a vtipnej hudby. Situačná komika vo Falstaffovi neslúži len na pobavenie publika. Smiech, ku ktorému nás Verdi provokuje, nie je naivný a bezstarostný – naopak, je výrazom hlbokej múdrosti a ľudskej skúsenosti, ktorú skladateľ i libretista zhrnuli v záverečnej fúge: Celý život je len bláznivý, rozmarný žart, a preto sa neoddá brať ho príliš vážne. Protagonista príbehu, sebaistý a samoľúby, aj keď poriadne tučný a už nie najmladší rytier Sir John Falstaff, aristokrat, dobrodruh a filozof v jednej osobe, tak vyrastá v jednu zo skladateľových najplnokrvnejších dramatických postáv.